V tichom vodopáde hviezd
v milióne ciest,
v rukách prázdeho prekliatia
dušu z drahokamu vymlátia.
Zmrznuté pery,
ešte vždy verí.
Dokonalá madam
sa dookola háda.
Je jej jedno, čo zdobí
v radostnejj fóbii
jej úsmev
vykašle sa na spev.
Na spev divých mačiek
pár faciek
dala svojmu odrazu
necíti ani námrazu.
Prečo vždy tak chladná
cez tmu ženie sa, veď predsa padla.
A lesk nestráca
vlastnú pýchu v rukách obracia.
To je ona,
rachot zvona,
životy sa zjavujú
smer ukazujú.


Comments
Krásna báseň ;-) Ahoj,pamätáš sa ešte na môj blog? Možno bude späť! Chcem vedieť,či by si ešte chcela byť aff tak,ako sme boli pred tým,než som zrušila. Ozvi sa na blog. Ďakujem ;-)
wáu! tlieskam tlieskam ;)