Maličký úvod: Minule sme šli s ocinom v aute a hrala pesnička od C.Dion. A ja som si predstavila, ako to niekto spieva v bielych šatách, je šťastný, tancuje. Až mi napadla taká myšlienka a z nej sa vyvinul príbeh.
Volá sa
ZRKADLO

Sedeli sme aj s Ameliou, mojou najlepšou kamoškou, v útulnej cukrárničke menom Snehová vločka a popíjali horúcu čokoládu. Tak to bolo každú sobotu. Náš rituál. Cez zimy, ako je táto, to malo špecifické čaro, usadili sme sa do kútika pri okno s výhľadom a sledovali maličké studené vločky, ktoré ľuďom padajú za kapucne. Bolo úžasné sedieť v teple a pozorovať ich, hodnotiac ich outifty. Vymýšľali sme si k nim životné príbehy a životopisy a bola to sranda. Lenže veci sa zmenili, keď si Amelia našla toho svojho tupého frajera Alexa. Keď jej zvoní mobil, dobreže sa nepototo. Ide sa za ním roztrhať a už pár sobôt vymeškala poobedie v Snehovej vločke, len lebo "cukríček", "anjelik","zlatíčko" alebo podobne ju volal... A nechcela dodržiavať naše zábavičky, mlela len o Alinkových zelených očiach, blond vlasoch, o tom, ako hrá na gitaru a skvele tancuje breakdance, a hrá basket, volejbal aj futbal, a mňa z toho boleli uši. Telefón na okrúhom stolíku začal vyhrávať zaľúbenú pesničku, Améliino zvonenie, okamžite to zdvihla, zas rozprávala tou presladenou rečou. Len ťažko to zložila. Otrávene som sa na ňu dívala, opierajúc sa o stoličku. Nadýchla sa, aby našla výhovorku, no zastavila som ju. "Ach, Amy, nič nemusíš hovoriť. Áno, viem že ťa tá tvoja "dokonalosť" potrebuje, lebo neprežije a ty na tom nie si inak. Chápem to." klamala som statočne. "Ó, Lissie, ja ti to vynahradím, moc díky." zašvitorila a klipkala modrými očami. Vždy som jej závidela výzor. Ja som mala vlasy špinavé blond, ona tiež. No jej boli skôr zlaté, zvlnené, takmer po pás, moje krátke, sotva po lopatky a hrozne rovné. Moje oči boli modré, jej tiež. No kým jej boli žiarivé, hlboké modré, uhrančivé, moje boli také o ničom. Obe bledé, no kým ja som vyzerala ako deň pred smrťou, ona bola nádhená porcelánová kráska s bezchybnou pleťou... prečo len toľko výhod?
Amelia hodila veci do bordovej kabelky, zapla si biely kabát a usmiala sa. "No tak, Lissie, nemrač sa, poď ma vyprevadiť aspoň do parku."
"OK."
Ticho sme vedľa seba kráčali. Hoci držiac sa pod pazuchou, boli tu tie nevyslovené slová. Hoci sme sa tvárili, že ešte vždy sme na smrť jedna duša v dvoch telách, už sme vedeli pravdu. Tíško plávajúcu na povrch. Plávala okolo nás, surfovala. Nepriehľadnuteľná, no nevyslovená. Tá pravda bola, že sme úplne iné, rozdielne. Nemáme si čo povedať, nudíme sa spolu a máme iné ciele. Mohol za to Alex? Alebo ja? Alebo Amelia? Alebo všetci? Bolo to jedno. Proste už to nikdy nebude ako kedysi.
"Maj sa, Liss." usmiala sa Amelia, keď sme dokráčali na koniec parku.
Kráčala ďalej, dávajúc si lesk, čechrajúc si vlasy a všetko možné. Áno, sme porste a jednoducho... iné. To je to najsprávnejšie slovo. Tak odhodlane si kráčala za pánom Dokonalým, akoby vyhrala lotériu. Asi to tak aj bolo. Vyhrala zápas o Alexa. Bol to idol všetkých báb a Amy bola najpyšnejšia na to, že ho vyhrala ona. A mohli jej ho závidieť. No ja som do kruhu lovkýň chalanov nepatrila. Jej nový svet ma nejako nezaujímal.
S povzdychom som sa zvalila na lavičku pod obrovským stromom, takž nebola zasnežená. Prečo som teraz tak...sama? Vždy tu bola Amy, ktorá bola anjelom. Nikdy mi neublížila, len raz sme sa pohádali, vždy sme sa dlho rozprávali, no teraz... som ako kôl v plote. Pozerala som na siluety stromov a ich zasnežené ruky...Zrazu som pred sebou zazrela čosi čudné. Ako obláčik, taký útržok pary, hmly. Akosi automaticky som sa toho dotkla, bolo to zvláštne príjemné. Chladivé, no aj také... Netušila som, čo to je a nič vlastne teoreticky nebolo normálne. Vtom sa para v mojich rukách začala pomaličky meniť na ľudskú ruku, ktorá zvierala tú moju, zazrela som, ako sa z pary stáva postava...tá, držiac ma za ruku, v momente, keď tu úplne hmotná stála, neudržala rovnováhu a padla, pričom stiahla aj mňa. Zrazu, keď sa už veci nediali tak rýchlo, som si uvedomila, že nešťastnou náhodou ležím na úplne cudzom chalanovi.
Rýchlo som sa zdvihla, oprášila a vzdorovito naklonila hlavu, čakjaúc vysvetlenie.
"Prepáč." povedal, dívajúc sa mi do očí. V tom momente som myslela, že odpadnem. Mal hlas ako...ako... ako samet. Hlboký, mäkkučký, hladivý... óóó bože. Prvá vec, čo si na človeku všimnem, je hlas. A JEHO HLAS bol úžasný. Ale bol úplné nič oproti tým očiam. Sivé oči mali v sebe určitú iskru, a keď sa usmial, zmenili sa na oheň. Bol to taký príjemný úsmev, že by som tu vydržala stáť a obviňujúco sa naňho dívať do nekonečna. Tak som si to trošku predĺžila.
"To mi nestačí. Chcem odpoveď o čo ti ide. Prečo si sa tu tak Z NIČOHO NIČ objavil a zvalil ma." usmievala som sa, aby videl, že to beriem len ako nádhernú...hru. Napokon, dôvod ma aj tak zaujímal. Veď predtým tám nestál...či?
"No, a nevšimla si si, že to nebola moja vina?" opýtal sa.
"Ako prosím?! Bola." vravela som. Toto je najúžasnejšia naťahovačka môjho života!
"Nuž, ty si ma chytila za ruku."
"Nie, ja som zachytila.....no, znie to divne...ale obláčik pary!" zamrmlala som a nohou som v snehu kreslila srdiečko.
"Presne tak." povedal.
"Nechápem."
"Tak hádaj. Hádaj, ako je to možné. Chytila si paru, a zrazu som tu ja." zašepkal mi do tváre. Stále s úsmevom.
"Netuším." zašepkala som ja.
"Tak to čoskoro zistíš." povedal a chcel odísť.
Zachytila som ho. No... odrazu mi to prišlo blbé.
"Počkaj,"vydala som zo seba."Veď ani neviem, ako sa voláš."
"Hm. Ani ja."
"No, som Liss." zabľabotala som, hryzúc si peru. "A ty?"
"Aj to sa čoskoro dozvieš. Mimochodom, to srdiečko je komu adresované? Ostáva mi dúfať, že mne." zas sa záhadne pousmial. Tými ohníčkami. A zrakom spočinul na krivom srdiečku pri mojich nohách. Začervenala som sa a chcela som niečo povedať, no on už kráčal preč.
Ako to myslel, že sa to čoskoro dozviem?
Och, vlastne je to jedno.
Všetko je jedno.
Odkráčala som aj ja. Usmievala som sa a žiarila som. Je užasný! Hoci neviem, ako sa volá. Ale dozviem sa to. Je dokonalý!
A ako som tak kráčala von z parku, ešte som nič netušila o tom, kým on skutočne je...
POKRAČOVANIE NABUDÚCE!

Comments
Je to krásne. Nezvyčajné,úžasné,ohromujúce...neskutočné :) Milujem to!
díky ti. :)
No, tak teda ako inak- krásnee!
Je to prekrásny a fascinjúci príbeh!
Fakt klobúk dolu, keď si to napísala Ty!
Máš ohromný talent na písanie,
len tak ďalej x))