November 2010

AFFSká

20. november 2010 at 22:08 | Veronna
HNUSNÉ, ale prepáčte.

Affská Sofča a Tapuska-tapusa sú affs, aké by si prial každý. Píšu, píšu, majú pekné, aktívne blogy. Ale predsa si ich vymažem. Baby, nemajte mi to za zlé. Ale rozhodla som sa, že chcem medzi affskami baby, ktorých blogy/weby poznám už od začiatku.
:)
Neurazte sa!
Ste úžasné!
Ale prepáčte.

Takže, komické je to. Viem. Ale zatiaľ mám len jedno Affsko.
A to je:

A ešte tu bolo jedno. Sim. Sim. Takto. Máš fajn blog. Ale nezaslúžim si byť tvoje affs. Vieš...pri affskách potrebujem iskru, pri ktorej idem na ten blog každý deň. Pri ktorej mi píšeš komenty. A to tu nebolo. Ale tiež, neuraz sa. Si milá baba. :)
fswdy

Téma týždňa- "První vločka"

20. november 2010 at 21:50 | Veronna
Takže. Téma týždňa je prvá vločka. Čo takto k prvej vločke? Hm, význam vločky sa rokmi mení. Ako malé deti, asi ročné, na ne hľadíme s údivom a chceme ich chytiť. Sú studené. Zisťujeme to. Aaaa...čo tak ich ochutnať? No práve vo chvíli, keď sa vločka v naších malých zvedavých rúčkach približuje k ústam, mamina zhíkne a dá nám ju dole. Začneme plakať. To sme mohli preskúmať! Alebo mamina nič neurobí, no vločka na naších rukách...zmizne! A premení sa na vodu. Vôbec tomu nechápeme. A keď sa zrazu pozrieme vôkol seba, lavičky, strechy, tráva...zmenili farbu! Sú biele, a na tie biele koberčeky padá ešte viac tých bielych vecí. Je to zvláštne. Nie je to pochopiteľné! Ale keby sme to mohli preskúmať, všetko vieme! Bééé, nemôžme to preskúmať! Začneme ZASE plakať. Zo zmätenosti a vzdoru. Veď my chceme všetko vedieť, a tieto malé biele veci nám to narúšajú. No nevadí, potom s dáme čajík, necháme si tie biele studené veci padať na červené uzimené ňufáčiky a spokojne dudleme. O rok neskôr sa to zjaví zas. Už sme zabudli. Ale teraz sa nám črtajú nejasné spomienky na to, ako sme to nechápali, čo to je. Teraz už to trochu vieme. Viac sa toho nebojíme. Zvalíme sa do toho. Je to mäkučké, ale studené. A keď nám to padne za šálik, jáááj, začneme zase plakať. Zistíme že sa to volá sneh. Ale voláme to iba "nech", "cech", alebo podobne. Páči sa nám, že nás usadia do takých zvláštnych vecí s dvoma nohami, zababušení sme po uši a v dečke, a šmýkajú nás na tom. Ide to rýchlo a mamička stále ufká, akí sme už ťažkí. Zas to chceme ochutnať. Ach jó, zas na to maminka príde. Strašný život.
dewas

Potom prichádzajú ťažké roky. Tri, štyri. Už sa vieme sánkovať sami. A čo je sneh, panebože, už vieme tiež. Robíme anjelov. Troška to studení a je ťažké sa potom postaviť, ale je to pekné. Cítime, že nám môže byť aj zima. Naše dlane sú už väčšie, hoci nie také VEĽKÉ. Ale zúfalo chceme, aby boli ako maminkine. Pretože má maminka väčšie dlane, robí väčšie snehové gule a keď sa guľujeme, vždy vyhrá! A okrem snehu je tu tiež ľad, na ktorom robíme prvé ťapkance v kročuľách. V zime nás ohrievajú bozky. Nechcené (iba navonok, lebo sme už veľkí) od rodiny, a CHCENÉ od prvých platonických lások. V škôlke. Neskôr nadíde prvácky a predškolácky vek. Vločky v nás už nevyvolávajú taký rozruch, hoci ešte vždy sme nadšený, keď sa ráno zobudíme a stromy sú pocukrené. Vybehneme von, chytáme ich, ale keď chodíme zo školy a škôlky von, je to iné. Nachádzame svoje ja. Guľujeme sa, kto vyhráva, je zručný. Staviame snehuliakov. Podľa toho, ako ich vykrášlime, vieme, aký máme vkus. Podľa toho, akí sú veľkí, meriame silu. A keď milujeme dlhé prechádzky v snehu a rozprávanie sa, znamená to, že už nie sme úplne malí. Či aspoň nechceme byť. A tak rastieme. Asi do piateho ročníka je to podobné. A potom už je sneh niečo úplne iné. Sneh je prostriedok. Och, sneh je sen. Sneh je viac, ako vyzerá. Znamená teplo domova. Znamená spomienky. CHCEME byť deťmi. Sneh znamená pravdu. Už vieme, že nie je to, čo sme si mysleli. Je to zamrznutá voda.  Znamená však Vianoce. Tak krásne. Potrebujeme, aby nás niekto chytil za ruku. A cez sneh viedol k tomu, čo chceme vedieť a vidieť. A taktiež k tomu, čo nie. Aby nás viedol k tomu, čo chceme žiť i snívať. Sme zmätení. Čo vôbec sneh má znamenať? Chceme, aby nás niekto viedol navzdory snehu.  Teraz znamená veľa. A ako dlho ešte vôbec bude znamenať to, čo teraz? Hry už dávno idú bokom....Ale... Ale ešte vždy je sneh trochu sranda.



Hoci sa snažíme nebyť deťmi, alebo nimi byť, sneh vždy spraví presný opak. Chceme byť v bezpečí i nebezpečí, sneh to vždy prehodí. Chceme sa hrať na guľovačku ako hru, chceme sa guľovať s hlbším zmyslom. No sneh, sneh to urobí inak. Vie zariadiť riešenia práve tam, kde ich nevidíme. Hej, sneh mení význam počas rokov. No vždy nám ovládne myseľ- oh, áno, je to silný čarodej. Sem-tam až moc. A najmä ten prvý sneh.

Zrkadlo

20. november 2010 at 21:37 | Veronna
Maličký úvod: Minule sme šli s ocinom v aute a hrala pesnička od C.Dion. A ja som si predstavila, ako to niekto spieva v bielych šatách, je šťastný, tancuje. Až mi napadla taká myšlienka a z nej sa vyvinul príbeh.

Volá sa

ZRKADLO

sdcx


Sedeli sme aj s Ameliou, mojou najlepšou kamoškou, v útulnej cukrárničke menom Snehová vločka a popíjali horúcu čokoládu. Tak to bolo každú sobotu. Náš rituál. Cez zimy, ako je táto, to malo špecifické čaro, usadili sme sa do kútika pri okno s výhľadom a sledovali maličké studené vločky, ktoré ľuďom padajú za kapucne. Bolo úžasné sedieť v teple a pozorovať ich, hodnotiac ich outifty. Vymýšľali sme si k nim životné príbehy a životopisy a bola to sranda. Lenže veci sa zmenili, keď si Amelia našla toho svojho tupého frajera Alexa. Keď jej zvoní mobil, dobreže sa nepototo. Ide sa za ním roztrhať a už pár sobôt vymeškala poobedie v Snehovej vločke, len lebo "cukríček", "anjelik","zlatíčko" alebo podobne ju volal... A nechcela dodržiavať naše zábavičky, mlela len o Alinkových zelených očiach, blond vlasoch, o tom, ako hrá na gitaru a skvele tancuje breakdance, a hrá basket, volejbal aj futbal, a mňa z toho boleli uši. Telefón na okrúhom stolíku začal vyhrávať zaľúbenú pesničku, Améliino zvonenie, okamžite to zdvihla, zas rozprávala tou presladenou rečou. Len ťažko to zložila. Otrávene som sa na ňu dívala, opierajúc sa o stoličku. Nadýchla sa, aby našla výhovorku, no zastavila som ju. "Ach, Amy, nič nemusíš hovoriť. Áno, viem že ťa tá tvoja "dokonalosť" potrebuje, lebo neprežije a ty na tom nie si inak. Chápem to." klamala som statočne. "Ó, Lissie, ja ti to vynahradím, moc díky." zašvitorila a klipkala modrými očami. Vždy som jej závidela výzor. Ja som mala vlasy špinavé blond, ona tiež. No jej boli skôr zlaté, zvlnené, takmer po pás, moje krátke, sotva po lopatky a hrozne rovné. Moje oči boli modré, jej tiež. No kým jej boli žiarivé, hlboké modré, uhrančivé, moje boli také o ničom. Obe bledé, no kým ja som vyzerala ako deň pred smrťou, ona bola nádhená porcelánová kráska s bezchybnou pleťou... prečo len toľko výhod?

Amelia hodila veci do bordovej kabelky, zapla si biely kabát a usmiala sa. "No tak, Lissie, nemrač sa, poď ma vyprevadiť aspoň do parku."
"OK."
Ticho sme vedľa seba kráčali. Hoci držiac sa pod pazuchou, boli tu tie nevyslovené slová. Hoci sme sa tvárili, že ešte vždy sme na smrť jedna duša v dvoch telách, už sme vedeli pravdu. Tíško plávajúcu na povrch. Plávala okolo nás, surfovala. Nepriehľadnuteľná, no nevyslovená. Tá pravda bola, že sme úplne iné, rozdielne. Nemáme si čo povedať, nudíme sa spolu a máme iné ciele. Mohol za to Alex? Alebo ja? Alebo Amelia? Alebo všetci? Bolo to jedno. Proste už to nikdy nebude ako kedysi.
"Maj sa, Liss." usmiala sa Amelia, keď sme dokráčali na koniec parku.
Kráčala ďalej, dávajúc si lesk, čechrajúc si vlasy a všetko možné. Áno, sme porste a jednoducho... iné. To je to najsprávnejšie slovo. Tak odhodlane si kráčala za pánom Dokonalým, akoby vyhrala lotériu. Asi to tak aj bolo. Vyhrala zápas o Alexa. Bol to idol všetkých báb a Amy bola najpyšnejšia na to, že ho vyhrala ona. A mohli jej ho závidieť. No ja som do kruhu lovkýň chalanov nepatrila. Jej nový svet ma nejako nezaujímal.
 S povzdychom som sa zvalila na lavičku pod obrovským stromom, takž nebola zasnežená. Prečo som teraz tak...sama? Vždy tu bola Amy, ktorá bola anjelom. Nikdy mi neublížila, len raz sme sa pohádali, vždy sme sa dlho rozprávali, no teraz... som ako kôl v plote. Pozerala som na siluety stromov a ich zasnežené ruky...Zrazu som pred sebou zazrela čosi čudné. Ako obláčik, taký útržok pary, hmly. Akosi automaticky som sa toho dotkla, bolo to zvláštne príjemné. Chladivé, no aj také... Netušila som, čo to je a nič vlastne teoreticky nebolo normálne. Vtom sa para v mojich rukách začala pomaličky meniť na ľudskú ruku, ktorá zvierala tú moju, zazrela som, ako sa z pary stáva postava...tá, držiac ma za ruku, v momente, keď tu úplne hmotná stála, neudržala rovnováhu a padla, pričom stiahla aj mňa. Zrazu, keď sa už veci nediali tak rýchlo, som si uvedomila, že nešťastnou náhodou ležím na úplne cudzom chalanovi.

Totálna rekonštrukcia!

13. november 2010 at 21:47 | Veronna
OD ZAJTRA BLOGÍS TOTÁLNE MENÍM! PRIPRAVTE SA! AK NIE OD ZAJTRA, OD INOKEDY, ALE MENÍM!

Blog začína

11. november 2010 at 22:14 | Veronna
Takže, dlhšie som nepridávala, návštevnosť klesla, ale blog bude mať rekonštrukciu, tak uvidíte. Snáď sa to spraví.

Dnes som sa dozvedela smutnú správu. Od septembra na našu školu prišla jedna baba menom Dáša. Dosť som sa s ňou spriatelila, až mi povedala, že z našej triedy ma má najradšej. Objavili sa aj klebety o opaku, ale potom sme si to zas vyjasnili. Bola som s ňou zas kamoška, mala som ju rada... no dnes som sa dozvedela, že sa vracia späť do starého mesta, kde bola predtým. Dôvod už nebudem rozpisovať. No a je mi to povhopiteľne veľmi ľúto. To sú slabé slová. Teraz mi vyhŕkli len slzičky, ale keď skutočne odíde, tak budem revať. Tak zrazu. Je to na h*vno. Je to hrozné. Je to KO. Ale, hlavne, je to tak. Chcela by som sa s ňou ešte poriadne rozlúčiť... :/ Chcela by som, aby sa ten problém vyriešil a nakoniec to nebola pravda. Ach jaj.
fqdwas

Who I am? Who owns my heart? Who?

5. november 2010 at 11:59 | Veronna
Proste sa necítim dobre. Včera som si čítala jednu knihu. Keď som bola malá, dostala som ju, ale povedala som si, že si ju prečítam, keď budem staršia. Simsalabim, stalo sa. Tá kniha bola rozdelená na kapitoly. Volali sa psie časy, dobré časy... a potom nastali tie dobré. Hrdinka sa mala dobre. A potom, asi v strede kapitoly, keď sa tam vyšťastňovala- sa to stalo. Bum bác rachotiky bum. Rozrevala som sa. Hodila som sa do vankúša. Ako malé decko, čo chce naspäť svoju bábiku, ale už musí ísť obedovať. Ja nechcem bábiku. Nechcem nič. Nechcem nikoho. Chcem pokoj a šťastie. A Fleur. My dve si vystačíme. Zase je to tu. Aj teraz, keď to píšem, chcem revať. Nemôžem. keby mi niekto vtrhol do izby? Chcem, aby som o svojom malom tajomstve vedela len ja. To, že ma trápi, môžte vedieť aj vy, ale už nikto iní. Nie je to LEN depresia. Je to už asi tisíca depresia. Už nevládzem. Je to hrozné. revem a smútim a pozerám do stropu. Prečo? Prečo je ten svet TAKÝ? Kto som? Prečo som v ňom? Kto má tú moc nad mojim srdcom? Kto si ho zoberie? Čo bude?
Je to nekonečné. Ja nechcem veľa. Tak mi to dajte. Možno predsa som to malé decko. Mám na to všetky dôvody.
hgh
Normálne nenadávam, no po anglicky smiem. Fuck it so much.

Sometimes

4. november 2010 at 19:31 | Veronna
Každé šťastie sa môžeš zrútiť. Kvôli hlúpym a nepodstatným veciam. Proste... je mi zle. Na grc. Nie doslovne. Nie je to preto, že mám žalúdočné problémy. Je to z ľudí. Nebudem sa tu tragicky rozpisovať. Nie je to také zlé. Potrebujem sa len dostať do normálu. Ísť von. Vstať do školy a pokecať s niekým. Ísť na milovanú výtvarnú. Jesť desiatu. Neteším sa na učenie, ale potrebujem už kamošky a reálny svet. Blog sa mi začína hnusiť. Už len čítam. A potom, som na tom psychicky zle. Niečo ma trápi. Chcem, aby to čo najskôr prestalo. Trpieť nie je príjemné...Stačí? Stačí.
fdsy



Básnická nálada, prepáčte! :)

4. november 2010 at 16:01 | Veronna
Prepáčte, že ďalšia báseň a tentokrát, nie text do songu, ale hocijaká. Je o ohni, o sviečkach. Aspoň navonok. Má hlbšie jadro. Nuž, ďalšia, prepáčte. Ale mám básnickú náladu. Je hrozná.

Oheň v mojich rukách. Tak poetické. Tak naivné.
Oheň nesmieme chytať do rúk, inak sa spálime.
Stará, prastará múdrosť, ešte praľudská,
každý rodič svoje dieťa proti ohňu nahucká.
Nechtaj sa toho svetla, čo vo svojej žiari uchvátilo ťa,
nespáľ sa, nespáľ, moje dieťa.
Ale vari nevidíte, aká jeho žiara zlatistá je,
kto kúpe sa v nej, ten sa smeje.
Ľahučko vosk na sviečke steká,
je teplý, či teplejší, než hocijaká deka.
Môže byť snáď jeho tichučký hlások,
ktorý závaňa iskrou tisícich lások
tak zákerný a zlý, hoci nemocný voči vode?
Keď k nemu hocktorá dušička dojde,
dotkne sa svojimi odvážnymi rukami
čaro ohňa ju nebezpečne omámi,
tak horúci, klamlivý
všetky prsty spáli mi.
S ohňom, tak škaredo krásnym záhravať sa nesmieš,
všetko vypočítané totiž má on presne.
Oheň je darca
oheň je zradca
predsa zaujímavým zostáva však báť sa.
easdfc

Potencionálny text. :D

4. november 2010 at 15:05 | Veronna
Rozhodla som sa. Dám sem potencionálny text songu. Chcela by som anglicky, ale moja angličtina nie je zas tak dobrá. Tak teda dávam. Je inšpirovaný Mŕtvou nevestou Tima Burtona. Mám k tomu aj svoju strašidelnú melódiu... myslím, že by sa k tomu hodil klavír,

Ten deň mal byť krásny.
Ten deň mal byť, tak tu teda stoj...
Môj úmysel, môj úmysel bol jasný,
v ten deň mal si byť môj.
Ale skončil deň,
skončil rýchlo,
prišiel tieň,
pri srdci ma pichlo.

Závoj môj, môj veje vo vetre,
tancujme valčík, keď hrdlička s tou druhou sa stretne
Závoj môj, môj je zbytočný
navždy som len hlúpym tieňom, tieňom nočným.

Zrazu však, zrazu prišiel on,
zacengal opäť ten svadobný zvon.
Moja krv však dávno, pradávno pretiekla,
a ja si ho nesiem, rovno do pekla.
On ma nechce, veď miluje živú,
nie moju hroznú tváričku krivú,
nedám ti slobodu, drahý môj, večnú,
mal by si, čo som ja nemala, lásku  nekonečnú...

Závoj môj, môj veje vo vetre,
tancujme valčík, keď hrdlička s tou druhou sa stretne
Závoj môj, môj je zbytočný
navždy som len hlúpym tieňom, tieňom nočným.

Želanie však plynie,
moje srdce nie je vinné,
som mŕtva, mŕtva, milovať ma nebudeš,
s ňou sa, s ňou sa k vetru povznesieš.
A ja budem navždy, navždy sama vo vánku,
v mojom dlhom, dlhom, v mojom večnom spánku.

Zhynie, zhynie, zhynie raz.
aj ona ako každý, každý, každý, z nás.
Na klavíri hrám,
truhlu obijímam.
Ja som predsa opustená, ja tu tancujem,
a tak sa mi zdá, hneď na prvý dojem,
na prvý dojem, na prvý dojem,
že miluješ ju.

Závoj môj, môj veje vo vetre,
tancujme valčík, keď hrdlička s tou druhou sa stretne
Závoj môj, môj je zbytočný
navždy som len hlúpym tieňom, tieňom nočným.

Miláčik, prečo ma nemiluješ,
prečo prečo, prečo JU milovať budeš?
Miláčik, miláčik, prečo mi to robíš,
prečo za ňou, prečo za ňou, v tmavej noci chodíš?
Miláčik, miláčik, ja ti to nedovolím,
miláčik, miláčik, ja ti cestu zvolím.
Miláčik, miláčik, neraň mi moje srdce potrhané,
veď aj jej žitie raz bude vyprchané.

Láska, láska, čo to nevidíš, ako ťa prosím.
Zomrela som v tme, nie za rannej rosi.
Bolelo to však menej, menej ako toto,
obrnil si sa proti mne... snáď ostnatným plotom?
Zranené mám srdce, srdce, srdce navždy,
možno pre to srdce zomrela som, nie dôsledkom vraždy.

Závoj môj, môj veje vo vetre,
tancujme valčík, keď hrdlička s tou druhou sa stretne
Závoj môj, môj je zbytočný
navždy som len hlúpym tieňom, tieňom nočným.

Miláčik, miláčik, miluj ma...
PROSÍM
fcsde






Životné pravdy

3. november 2010 at 19:56 | Veronna
Keď sa na niekoho usmeješ, nič to neznamená. Keď niekoho pozdravíš, ešte tiež nič. Keď ťa dokáže rozosmiať , je to nepodstatné. Ale keď ťa dokáže rozplakať, tak toho človeka máš rád.

Život je ako dážď. Nadávame naň, a neuvedomujeme si, že niektorí po ňom len zúfalo túžia.

Neskúšaj sa nazerať do rokliny. Keď sa ti jej dno bude približovať, uvedomíš si, že si ho radšej nikdy nechcel vidieť.

Keď druhému podávaš pomocnú ruku, rozmysli si, či ťa nestiahne za sebou. Radšej sa zachyť o záchranné lano.

Chceš byť v svetle reflektorov, až pokým ti nezačnú svietiť do očí.

Prečo len veda neskúma, ako nájsť sadru na zlomené srdcia? Pretože je to nemožné.

Ruže v susedovej záhrade sú vždy krajšie, lebo sa o ne stará a nepozerá sa do iných záhrad.

Protivní ľudia boli, sú a budú. Ale ktovie, či je to tak aj s milými.

Keď vzbĺknu plamene, tancujú a rozmáhajú sa. Lebo vedia, že čoskoro ich uhasia, tak si užívajú zostávajúci čas.

Naše sny sú ako zákusky. Je ich často veľa, no nie vždy sa podaria.

Keď zabudneš na starosti, objavia sa nové. Radšej ich pozvi dnu, vypite čajík a ony potom odídu.

Pred životom sa môžeš skryť, no pred osudom nie. Osudu môžeš len čeliť.

Osud nás častokrát zhodí do priepasti a vytiahne nás z nej len vtedy, keď si myslíme, že sme stratení.

das



VŠETKY SOM VYMYSLELA JA! COPY ONLY WITH SOURCE!





Práve SOM ZAVRAŽDILA!

3. november 2010 at 18:15 | Veronna
Smutné. Stal sa zo mňa masový vrah. Letela tu moľa. Ja som ju chcela zabiť, tak som tlieskla a ona bola medzi mojimi rukami, ale iba som jej zlomila krídlo. Potom som ju primliaždila myšou. No len som jej odtrhla druhé krídlo a furt sa hýbala. Tak som ju treskla myšou (fakt VEĽMI) a ostal z nej fliačik, skoro rozpolená, ale ešte sa hýbala. Úplne som ju ešte raz skoro rozštvrtila, no ešte vždy sa hýbala! Tak som sa nasrala a ešte raz! Už som čakala, že nastal skon, ale stále hmýrila krídelkom, tým zlomeným. Tak som po nej rázne pleskla. A bolo. Potom som ju vyhodila. Nuž, hnusná smrť, prepáč, drahá moľa, ale som sériový vrah a komáre si o mne spriadajú legendy.:D Chúďa, v takých bolestiach. Spomínaj na mňa dobre! :D
Áno, píšem o tomto článok. Nuž, musím vyliať svoje pocity. :)
fdxsy



Brain stroming

3. november 2010 at 17:27 | Veronna
Musím napísať zopár nezmyselných vecí. V hĺbke majú pravdu. Nesnažte sa ich pochopiť :) Sú tu čisto pre mňa. No ešte vždy ich môžte čítať. A že prečo to nenapíšem na papier. Lebo na PC sa mi lepšie píše. A prečo nie do WORDU? Lebo je pre mňa vyhovujúcejšie, keď mám pocit, že to vidíte.

Moje odpustenie, moja krvida. A možno by bolo jednoduché to dať. Veď ževraj som predurčená k takému osudu. A súdiac z tvojich slov, je to pravda. Och, je tak krásne lietať. A vždy si to pamätám. Ale môj strach sem-tam vypláva. Zbaviť sa JEJ bolo jednoduchšie, ale zbaviť s TEBA je nemožné. Navyše ten strach nie je preto. Mám jednoduché prirovnanie. Píšem list a skončí v koši. Možno tam odpláva sám... to je hračka. A ONA je ten list. No ty si viac, si...magnet? A nech som aj tvrdá ako kov, magnet je beztak prilepený. A vždy na kove... Fajn, lenže čo keď tam ten magnet CHCE a MÁ byť? Čas plynie. Hlavne, že tu nie je ONA. Znamená to slobodu. Nateraz dýcham. Som, zdá sa, mŕtvou nevestou. Nie. V tom symbolika nie je žiadna. Nie som mŕtva, ani NEVESTA, preboha. Ale skôr jej závoj. ten závoj vo vetre. Snáď to pochopíš. Som hnusná. Som príliš krutá. Ale takto to malo byť. Niekedy sú želania pračudnou ti vecou. Že sa splnia. Och, vďaka ti. KLOP-KLOP. A tak sa nechám unášať tým zvukom a vychutnávam si to, lebo TERAZ SÚ TO TVOJE SLOVÁ. Šepkám, som slobodná.
rexd


P.S. podľa mňa je to strašne zlaté mačiatko :)

Vyčisti si mozog :)

3. november 2010 at 16:38 | Veronna
How to... vyčistiť mozog? :D

Predstav si, že tvoj mozog je nechutne obrastený machom, špinavý a zanesený. Treba ho vyčistiť. :)
Ako na to?

You need:
  • 4 knihy
  • asi 6 vecí, ktoré ti prinášajú pekné spomienky
  • papier
  • pero
  • 1 väčší alebo viac malých vankúšov
  • mp3 alebo mobil a slúchatká
  • plyšáka
  • 3 sviečky + zapaľovač

Asi trištvrte hodinu predtým, ako normálne ideš spať (ak chodíš spávať o 11, tak o štvrť na 11), vlez do sprchy. Áno, tak skoro.
Následne potom sa daj do pyžama a bla bla bla, no a potom:
  • daj dve knihy na seba a polož ich na posteľ, asi 60 cm od tade urob to isté so zvyšnými 2. Na ne polož tie veci, čo ti pripomínajú pekné momentky. Zapáľ na nich tie svečky.
  • opri sa o stenu s tým, že za tebou sú tie vankúše
  • daj si do uší slúchatká a počúvaj pomalé songy.
  • pri seba, nech sa ti to zdá hocijak detinské, polož plyšáka. Fakt, upokojuje to.
  • zober papier a pero, a píš "báseň". Nemusí mať pointu, nemusí sa rýmovať, ale aspoň sva verše nech sa rýmujú. Má to potom lepšie čaro. Píš tam veci, ktoré ťa napadajú, čo cítiš.
  • potom zavri oči a chvíľu len počúvaj.
  • potom si poobzeraj v svetle sviečok tie veci, čo ti pripomínajú momentky. Znova a znova si ich vybavuj, spomínaj. Popritom spomínaj aj na chvíle, na ktoré nemáš žiadnu pamiatku.
  • nachvíľu len pozeraj na oheň a uvoľni sa. Stále však počúvaj. Potom si prečítaj aspoň 2x tú báseň. (Je dôležité, aby bola tma, aby tam boli len sviečky)
  • potom skús zavrieť oči a len tak existovať. Myslieť len na song, nič nevnímať, len tíško prežívať. Asi minútku. Nech ťa to úplne naplní, pocit, že si len pierkom vo vetre...
  • nech toto trvá, celý proces, odkedy sa oprieš o stenu, tak min. 15 minút. Nemeraj, len tak naoko.
  • sfúkni sviečky a niečo si tuho želaj. Splní sa to :).
  • uprac všetko a choď spať.
fresd


Ráno by si mala mať uvoľnené zmýšľanie a pokoj v duši= vyčistený mozog. Opakuj najčastejšie 1x za mesiac, no ak máš depku, aj každý deň. :) Malo by to pomôcť.

Pár pekných slov.

3. november 2010 at 13:08 | Veronna
I am FREE !!
free to life
free to laugh
free to love
free to like
free to write
free to style
free to jump
free to be silly
free to fly
free to dance
free to listen
free to ask
free to smile
free to take
free to play
free to give
free to share
free to sing
free to be me
free to shine
free to pray
free to think
free to read
free to hear
free to stay
free to care
free
free
free
and i'm free
**to feel 'that' freedom feeling **

Toto je pár krásnych slov z jedného zaujímavého blogu. :) A sú reálne.
edsd

OH BABIES....

3. november 2010 at 12:59 | Veronna
Zlatíčka, dnes nie som v škole, som chorá a... mám pre vás správu. Mením blog. Nebude to teraz iba fashion blog. Teda, fashion tu bude stále, ale už nebude výhradne o fashion. Zmení sa. Uvidím, či sa vám to zapáči. Bude možno na nepoznanie. Ale musí to tak byť, ak ho nemám zrušiť, babies. Dobre? Lájk jú.
Mimoto, včera bolo 35. No snáď to pôjde hore a vyššie. :)
cds

DOBRE SI TO ROZMYSLITE!

2. november 2010 at 17:55 | Veronna
DOBRE SI TO ROZMYSLITE!
Už asi polhoďku tu nebol jediný človek.
JEDINÝ TU NEBOL!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!
rdfcs

Ak do minúty nepríde, tak KONČÍM! KONČÍM! KONČÍM! PRIDALA SOM NOVÝ DESS, ČLÁNKY... ZDÁ SA VÁM TO MÁLO? FAJN, NEBUDE NIČ! A NIKDY! VRRRR! NEBUDEM SI BLOGOM NIČIŤ NÁLADU. AK TU BUDE TAK MÁLO ĽUDÍ, DOVI DOPO. OBYČAJNE NEPRIDÁVAM LEN TAK TAKÝTO KRÁTKY ČLÁNOK, POKIAĽ NEJDE O HODNOTENIE FASHION FOTKY Z ULICE, TAKŽE ASI TO NEBDUE LEN TAK! A NEPÍŠEM TAKÝMTO PÍSMOM! 3,2,1. DÁVAM, PO KONCI VÝBUCHU TEDA 10 MINÚT, PLUS OKOMENTUJEM INÉ BLOGY, NO AK ASPOŇ JEDEN NEPRÍDE, JE DEFINITÍVNY KONIEC! KONIEC! KONIEC! A KUSOVKU BERTE IRONICKY!


40.článok

2. november 2010 at 17:49 | Veronna
asdc

Za tri dni už 40.článok. No, to je dobré! :)

Rozhodla som sa dať veci, ktoré sa často vyskytujú na fashion blogoch:

  • na mnohých blogoch bolo vidieť komibnáciu nejakého jednofarebného roláka a kvetinovanej mini sukne
  • maxi svetríky sú stávka na istotu! Sú vlastne strojcom outfitu. stačí jednoduché tričko s nápisom, jeansy a veľká kabelka, k tomu ten svetrík a hneď je super outfit.
  • čierno-biele outfity to krásne vymetajú
  • populárne sú aj farby: olivovo zelená, béžová, tmavo hnedá, šedá
  • kožušina ide na dračku. Bohužiaľ, tá pravá! NEINŠPIRUJTE SA! Skôr, nenoste ju!
  • nudné farebné kombinácie a k tomu maxi-farebné topánky, hocijaké, no najčastejšie gumáky sú, zdá sa, VEĽMI IN!
  • jednoduchá glamour kombinácia na večer: krátke koktailky, remienkové sandále a kožušinový kabát (samozrejme, VY NOSTE NEPRAVÝ!), k tomu červený rúž a glam šatka okolo krku.
  • divoké kombinácie jednoduchých šiat, kabáta, no milióna doplnkov sú tiež dobré
  • pánske klobúky, stále dookola, no s výrazne ženskými prvkami

Perfect camuflage? NO!

2. november 2010 at 17:31 | Veronna
Odpiješ si z čaja. Je tak príjemne teplý. Kiežby bolo všetko ako ten čaj. Také príjemné. A zas je to tu. Po líci ti niečo tečie. Oh nie, nie je to sprcha. Je to horúce a slané a je to plač. Si v najhoršej depke na svete. NIE, EŠTE HORŠEJ! Plačeš, a plačeš, a plačeš. Si na nervy. Preboha, čo sa to deje?! Cítiš sa ako idiot. Buď máš na depku dôvod. Alebo len tak smoklíš, lebo si škaredá, hlúpa, nič ti nejde a myslia si to aj ostatní a... v podstate je to jedno. Či máš vážny dôvod, alebo len "špekuluješ", akoby povedala babka, je to jedno. Príčina depky je totiž tá istá. SI SMUTNÁ.
bdwth

Lanvin pre H&M

2. november 2010 at 17:05 | Veronna
Svetoznáma značka Lanvin, ako už množstvo značiek predtým, sa rozhodla prsipieť pre H&M. Očakávajte, že ceny budú výrazne nižšie a teda aj dostupnešie. Kolekcia vyzerá naozaj sľubne. Kolekcia je rozhodne pre silné, extravagantné ženy a dievčatá. Nechýbajú zaujímavé strihy, zvieracie vzory na krikľavých podkladoch ako ružová, krásne lodičky a náhrdelníky. Je fakt krásna a niečo by som z nej chcela. :) Ak si chcete kolekciu pozrieť, kliknite na túto vetu. Tam je galéria.
Malý obrázok:
resdf

My Outift 0.1

2. november 2010 at 16:50 | Veronna
Takže, dávam môj outift. Všetko sú tam moje najobľúbenejšie veci.
edwsf
sewdf
fdes
erwsd
Tá kabelka k tomu akosi patrí. :)